Autor: Radomír Malý | novinář, politik a vysokoškolský pedagog
Zdroj: © Rozmer 3/2021, s. 10-16 | časopis pre kresťanskú duchovnú orientáciu | rozmer.sk
Datum napsání:
15.10.2021
Chazarská história
Náboženstvo starých Chazarov
Náboženstvo starých Chazarov
Názov tohto národa žijúceho na čiernomorskom pobreží a na Kaukaze vôbec nie je neznámy. Už apoštoli Slovanov Konštantín-Cyril a jeho brat Metod tam zvestovali Ježiša Krista. Náboženstvo tohto kmeňa etnicky blízkeho podľa niektorých bádateľov Fínom, podľa iných Tatárom, podľa ďalších Turkom, bolo originálne a je ťažké nájsť k nemu analógiu vo vtedajšom pohanskom svete. Zjednodušene možno povedať, že chazarské náboženstvo sa vymykalo dobovému pohanskému polyteizmu, bolo monoteistické a blížilo sa tak skôr k židovstvu alebo islamu. Veľa sa špekulovalo o tom, že chazarské náboženstvo bolo vlastne akousi vetvou židovstva, že Chazari boli de facto Židmi nielen z náboženského, ale aj etnického hľadiska. Avšak skutočnosť je oveľa zložitejšia a existuje o tom v zahraničí veľa štúdií. Mnoho z toho je zahalené nepreniknuteľným tajomstvom, ktoré vyvoláva najrôznejšie dohady a fantázie. Chazarská ríša zanikla na prelome 10. a 11. storočia, Chazari akoby zmizli, no cestovatelia, historici a etnografi nikdy neprestali v priebehu dejín hľadať ich štátny útvar aj ich stratené náboženstvo. Nás však v tejto súvislosti zaujíma: Kto vlastne boli Chazari z náboženského pohľadu a čomu verili? Ako reagovali na kresťanstvo hlásané na ich území Konštantínom-Cyrilom a jeho bratom Metodom, ktorí cestou k Chazarom na Kryme objavili pozostatky pápeža a mučeníka sv. Klimenta a priniesli ich do Ríma?
Chazari v časoch Konštantína a Metoda
Chazarskí vládcovia zvaní kagani, neskôr taktiež cháni, patrili k tradičným spojencom Byzantskej ríše proti mohamedánskym Arabom. Neboli kresťanmi. Byzancia o ich kristianizácii z politických dôvodov najprv neuvažovala. Situácia sa však zmenila po tom, ako v roku 860 prišli aby sa vypravil k Chazarom na čiernomorské, azovské a kaspické pobrežie, pretože až do tých oblastí siahala ich ríša. Konštantín veľmi dobre vedel, že na Kryme v okolí Chersonéza je hrob štvrtého pápeža a mučeníka sv. Klimenta. Po dlhom bádaní v písomných prameňoch, hľadaní a kopaní sa mu podarilo v roku 861 rakvu s pozostatkami nájsť (dnes však existujú vážne pochybnosti o ich pravosti).
Ako píše autor anonymného spisu Život sv. Konštantína-Cyrila, obaja bratia so sprievodom narazili na chazarské vojsko obliehajúce jedno kresťanské mesto. Konštantín svojou výrečnosťou presvedčil veliteľa, aby sa svojho zámeru dobyť mesto vzdal. Z toho vidíme, že napriek spojenectvu Chazarov a Byzantíncov dochádzalo občas ku konfliktom. Kagan vo svojom sídle v Semendere prijal oboch bratov so sprievodom priateľsky. Okolo dvesto Chazarov sa dalo pokrstiť, čo bola síce nepatrná menšina, avšak priateľský zväzok Byzantskej a Chazarskej ríše proti moslimským Arabom sa upevnil. Súčasne si Konštantín namiesto ponúkanej odmeny vymohol prepustenie dvoch stoviek gréckych zajatcov. [1]
Chazari pochádzali zo Strednej Ázie, pôvodne boli bojovným kočovným kmeňom. Byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogennetos ich v roku 950 vo svojom spise O správe ríše nazýva „východnými Turkami", na rozdiel od „západných Turkov", pod ktorými myslí Maďarov. Už v priebehu 7. storočia však postupne začali viesť usadlý spôsob života. Venovali sa poľnohospodárstvu a predovšetkým obchodu, významne bohatli z kontroly tranzitného obchodovania medzi Európou a Orientom. Ich vládcovia - kagani menili svoje sídla, takže nemožno hovoriť o jedinom stálom hlavnom meste ich ríše. Pomerne najdlhšie sa udržala ako sídlo chazarských vládcov pevnosť Itil (v preklade Veľká rieka) v delte Volgy. Náboženské predstavy Chazarov, pôvodne pohanské, sa postupne rozplynuli v dôsledku ovplyvnenia kresťanstvom, judaizmom a neskôr islamom. Chazari už od 7. storočia patrili k popredným spojencom Byzantskej ríše proti rozpínajúcemu sa arabskému islamu. V 8. storočí bolo toto spojenectvo spečatené sobášom byzantského následníka trónu Konštantína s kaganovou dcérou, avšak krátko nato územia Chazarov dobyli na nejaký čas Arabi a nadekrétovali tvrdú islamizáciu obyvateľstva. Následne chazarskí veľmoži v značnom počte prijali islam.
Na prelome 8. a 9. storočia za panovania kalifa Hárúna ar-Rašída Chazari povstali proti arabskej nadvláde a niektorí z nich na znamenie odporu konvertovali na judaizmus. Nemožno však povedať, že judaizmus sa stal štátnym náboženstvom, čo vyvracia štúdia Shaula Stampfera z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme. [2] Ani archeologické nálezy nepotvrdzujú názory o masovej akceptácii judaizmu Chazarmi, ktorá by znamenala, že šlo o jediný nežidovský národ v dejinách, ktorý konvertoval na židovskú vieru. Avšak je veľmi pravdepodobné, že židovské náboženstvo prijalo mnoho chazarských elít. [3]
Po opätovnom upevnení spojenectva Chazarskej a Byzantskej ríše a misii Konštantína s Metodom začiatkom 60. rokov 9. storočia sa tu vplyv kresťanstva posilnil, avšak ani tu, ako sme konštatovali vyššie, nemožno hovoriť o masovej konverzii Chazarov. Väčšina obyvateľstva si uchovala svoje pre nás ťažko definovateľné náboženstvo, ktoré ostáva dodnes zahalené hlbokým tajomstvom. Môžeme sa len domnievať a teoretizovať, či išlo o zmes kresťanstva, judaizmu a islamu, alebo o akýsi náboženský synkretizmus všetkých týchto konfesií, prípadne o úplne osobitú podobu monoteizmu opierajúceho sa predovšetkým o biblický Starý zákon.
Neskôr, v 10. storočí, dochádzalo k vojenskému aj obchodnému stretávaniu sa Chazarov so vznikajúcim ruským štátom. Knieža Svjatoslav I. Igorevič v roku 969 dobyl a zničil chazarské hlavné mesto Itil. Nasledovali ďalšie vojenské útoky Kyjevskej Rusi na Chazarskú ríšu za pomoci kmeňov Pečenehov a Varjagov, čo spôsobilo, že sa tento štátny útvar rozpadol. Prispeli k tomu taktiež tzv. tribúty, t. j. poplatky vymáhané najmä Pečenehmi za to, že ponechajú obyvateľstvo na pokoji. Tribúty boli značne vysoké a pre pokladnicu ríše devastujúce. Chazari sa tak stali obyvateľmi Kyjevskej Rusi a poddanými ich kniežaťa, neskôr ruského impéria a moskovského cára, samozrejme, prijali tiež krst a stali sa pravoslávnymi. [4]
Ruskí historici uvádzajú, že Chazari postupne splynuli so vznikajúcim ruským národom. Maďarský spisovateľ Arthur Koestler (1905 - 1983) však v roku 1976 rozšíril názor, že etnickí Chazari sú predchodcami dnešných tzv. aškenázskych Židov, čo mala podporiť tiež štúdia DNA, ktorú vypracoval v roku 2012 genetik Elán Elhaik (nar. 1980) z Univerzity Johna Hopkinsa v americkom Baltimore. Zo skúmaného genómu 1287 Židov vyplynulo, že väčšina z nich pochádza geograficky z oblastí medzi Čiernym a Kaspickým morom, kde sa v tom čase nachádzala Chazarské ríša. [5]
Odborníci z Arizonskej univerzity v Tucsone pod vedením Michaela Hammera však dospeli podobným výskumom DNA už roku 1999 k úplne inému záveru, totiž že aškenázski Židia sú príbuzní iných semitských národov, nie Chazarov. [6] Tieto poznatky potvrdili neskoršie výskumy molekulárnych genetikov, najmä roku 2003 Dorona Behara, v roku 2009 Naama M. Kopelmana, L. Stonea a ďalších. Poukazuje sa dokonca aj na príbuznosť aškenázskych Židov s juhoeurópskymi národmi, konkrétne s Talianmi. Rozdielnosť týchto výsledkov je zrejme daná výberom obmedzeného množstva vzoriek populácie európskeho židovstva. [7]
Ovplyvnil karaimský Judaizmus Chazarské náboženstvo?
Chazari, podobne ako iné národy raného stredoveku, neboli etnickým monolitom, ale súborom niekoľkých kmeňových etník. V rámci Chazarskej ríše hrali významnú úlohu Karaimovia, ktorí sa skutočne a preukázaeľne hlásili k judaizmu, no v značne odlišnej forme od klasického židovského náboženstva. Predovšetkým uznávali za prameň svojej viery iba Starý zákon, zatiaľ čo judaizmus (najmä ten, ktorý bol po páde Jeruzalema roku 70 a potom v 90. rokoch prvého storočia sformulovaný na synode rabínov v meste Javne) považoval za zdroj viery rovnocenný s Bibliou aj takzvanú rabínsku tradíciu predstavovanú v prvom rade Talmudom. Tú však Karaimovia kategoricky odmietali. [8] Karaimovia sa považovali za najreálnejších strážcov Božieho zjavenia človeku v Starom zákone, ich kniežatá sú údajne priamymi potomkami kráľa Dávida. Preto striktne lipli na doslovnej litere starozákonných kníh a ich prikázaní, najmä na obriezke. Svoje náboženstvo, ktoré je vlastne jedným zo smerov judaizmu, nazývali karaita. [9] Muž, ktorý nie je obrezaný, aj keby sa akokoľvek hlásil k náboženstvu Karaimov, nemôže sa za karaitu považovať. Voči rabínskemu judaizmu odvolávajúcemu sa predovšetkým na Talmud, sa Karaimovia radikálne vymedzovali. Podľa knihy Zecher Caddikim od židovského bádateľa Mordechaja ben Josepha Sultanského (1785-1878) [10], ktorý sa ku karaite hlásil, sa líšil karaitský judaizmus od talmudistického hlavne v týchto bodoch:
a) Karaimovia sa oddelili od rabanitov (stúpencov talmudského rabínskeho judaizmu), lebo tí podľa ich mienky nezachovali princíp monoteizmu, keďže okrem Pána vzývajú aj anjelov;
b) Rabaniti sa modlia k anjelom, duchom a nebeskému vojsku, čo je podľa Karaimov pohanstvo;
c) Rabaniti popierajú osobnú zásluhu človeka o svoju spásu a o Božie požehnanie na tejto zemi, spájajú ich s osudom, ktorý je nevyhnutný a ktorý môže milostivý Boh zmeniť iba svojím zľutovaním sa, nie zásluhami človeka. Karaimovia oproti tomu zdôrazňujú, že dobré skutky sú pre Božie požehnanie a v dôsledku potom pre večnú spásu vo večnosti rozhodujúce;
d) Rabaniti - podľa náuky Karaimov - popierajú nadčasovú a večnú záväznosť Tóry, to znamená Penta- teuchu (päť Mojžišových kníh), a tvrdia, že v budúcnosti sa bude reinterpretovať;
e) Rabaniti, takisto podľa tvrdenia Karaimov, hovoria, že v budúcnosti budú zrušené všetky sviatky okrem sviatku Jom kipur (Deň zmierenia) a Punm [11];
f) Rabaniti menia Božie prikázania dané židovskému národu Pánom na Sinaji, Talmud si cenia viac než Tóru;
g) Rabaniti zaviedli mnohé sviatky, ktoré nie sú výslovne prikázané Starým zákonom. Karaimovia nesvätia ani Chanuku, [12] pretože podľa nich Júda Machabejský, hlavný vodca povstania proti Grékom, nepochádzal z rodu kráľa Dávida. Povstanie Machabejcov Karaimovia odmietali, pretože podľa nich nahradilo grécku nadvládu rímskou, ktorá bola ešte horšia. Vodcovia machabejského povstania podľa Karaimov s Rimanmi kolaborovali a pomáhali tak priviesť Palestínu do rímskeho otroctva; [13]
h) Rabaniti podľa Karaimov akceptujú kabalu, ktorá nie je v zmysle karaimskej náuky ničím iným ako okultizmom a zradou Božieho zjavenia. Nahrádzajú údajne kult pravého Boha neoplatónskou filozofiou, čo znamená zasvätenie sa démonom. Kabalisti vraj kladú Tóru ako podstielku pre zlých duchov. [14]
Zaujímavé je, že Karaimovia zaraďovali medzi kabalistov aj židokresťanov, ktorí vraj namiesto kultu pravého Boha uctievajú nemanželského syna istej Židovky Márie a ďalšie dve bytosti, s ktorými on tvorí božský triumvirát, t. j. Otca a Ducha Svätého. [15] Tvrdá protikřesťanská rétorika bola pre Karaimov typická - a to aj v neskoršom období po zániku Chazarskej ríše, keď sa síce vytratil chazarský národ, nie však karaimský judaizmus. Jeho synagógy pretrvali až do novoveku a tento náboženský smer judaizmu existuje dodnes. Všetky neskoršie prenasledovania Židov, vrátane nacistického holokaustu, boli vraj trestom, ktorý Pán zoslal na rabanitov za odpad od pravej viery a vernosti Božiemu zákonu, t. j. od Biblie Starého zákona. Viera v kabalistické proroctvá podľa Karaimov vždy so sebou priniesla Božie tresty. Tak napríklad na rok 1492 bol predpovedaný príchod Mesiáša, lenže tento letopočet sa stal naopak rokom vyhnania Židov zo Španielska. [16]
i) Rabaniti sú podľa karaimskej teórie kriminálnici, Karaimovia poukazujú na vysokú kriminalitu vnútri talmudistického židovstva. Karaimovia na rozdiel od rabanitov údajne nikdy nepovstávajú proti vládcom, na ktorých území žijú. Ctia si a rešpektujú ich zákony. Neexistujú medzi nimi vrahovia, zlodeji ani vyzvedači. Sú čestní tak v slovách, ako aj v skutkoch, poctiví v obchodných záležitostiach, skromní v obliekaní aj v bývaní. Uvádza sa, že v meste Luck v Poľsku sa od usadenia Karaimov v stredoveku až do 20. storočia neobjavil žiadny zlodej, ani žiadny Karaim nebol odsúdený za trestný čin. Karaimovia sa živia iba plodmi svojej práce, nie podvodnými obchodmi, z čoho obviňujú rabanitov, čiže vyznávačov talmudistického židovstva.
Karaimovia prísne dodržiavali život v pôvodných zväzkoch, ženili sa a vydávali len medzi sebou, vedome a úmyselne vytvárali getá a úzkostlivo sa bránili splynutiu s etnikami národa, na ktorého území žili. Ich náboženskí vodcovia - chachamovia boli súčasne tiež politickými vodcami. Stávali sa nimi na základe dedičnosti; Karaimovia totiž verili, že ich šľachta pochádza z rodu kráľa Dávida, preto predáci, ktorí boli zároveň aj duchovnými, museli pochádzať len z nej. Karaimovia taktiež nikdy neprijali rabínsku zmenu dedičnosti z otca na matku zavedenú rabínmi u židov v 11. storočí. To všetko bolo príčinou, že sa ocitli v totálnej opozícii proti rabínskemu talmudistickému židovstvu. [17]
Tieto rozdiely stáli pri koreni vzniku karaimskej etnicity. Karaimovia neboli Židia, ich pôvod je zahalený nepreniknuteľným tajomstvom. Avšak prijali za svoju židovskú vieru, hoci v upravenej a odlišnej podobe od talmudsko-rabínskej formy. Ako a kde k nej prišli je však doteraz nevysvetlené a neobjasnené. Pravdepodobne tu existoval už skôr úzky kontakt so židovským etnikom a jeho náboženstvom, v rámci ktorého sa Karaimovia vyvíjali. Sú to však všetko len dohady. Karaimovia verili a veria, že tak rabaniti, ako aj oni pochádzajú z pokolenia Abraháma, Izáka a Jakuba a zo židovských kmeňov Júdu, Benjamína a Manasesa. Ich synagóga sa nazýva kenesa. Oddelenie Karaimov od talmudistických judaistov došlo podľa Mordechaja ben Sultanského, ktorý nazýva Karaimov cadikim (cadikovia), ihneď po odvlečení Židov do babylonského zajatia v 6. storočí pred Kr. - a toto bolo zavŕšené po zničení jeruzalemského chrámu Rimanmi roku 70 po Kr. z týchto dôvodov:
„Parušim (farizeji) neprestali hrešiť ani po zničení Chrámu, pokračovali v hanobení cadikov, ktorí odišli do vyhnanstva spolu s ostatným ľudom, vysmievali sa im, ponižovali ich a zabíjali. A neopustili svoje hriešne správanie ani v exile. Tak to bolo až do roku 3880, čo je rok 121 kresťanského kalendára. Parušim sa v čase vlády cisára Trajána (98-117) vzbúrili proti Rimanom, dosadili na trón ben Kozibu (išlo o bar Kochbu, vojenského vodcu protirímskeho povstania, pozn. autora), zabili mnoho Rimanov a Grékov, rovnako sa správali aj v Egypte. Preto poslal cisár Traján svojho synovca Hadriána, aby ich porazil a navrátil ich pod vládu cisára.
Aj roku 4316, čo je rok 555 kresťanského kalendára, rabaniti z mesta Caesarea napadli kresťanov s úmyslom ich povraždiť. Tieto skutočnosti sú jasným dôkazom o ich krutosti. A s vedomím, že sa parušim boli schopní vzbúriť proti cisárovi a že položili ruky na kresťanov, môžeme veriť tomu, že nevyhubili cadikov, ktorí boli úplne v ich moci? Z tohto dôvodu sa značne znížil počet cadikov, ktorí začali byť známi ako Karaimovia. Časť z nich totiž parušim povraždili, iní zo strachu o svoj život prijali vieru parušim.
Rovnako sa správali parušim tiež v Egypte, kde sa cadikovia dostali pod ich trvalý útlak, preto veľká komunita Karaimov bola donútená prijať ich vieru. To bolo okolo roku 5066, čo je rok 1305 kresťanskej éry. Z rovnakého dôvodu nezostal v Sefarade ani jeden cadik či Karaim (rabanitské označenie cadikim). Zostali len v Egypte a v Babylone žili ešte potomkovia tých, ktorých nechal odvliecť do vyhnanstva Nabuchodonozor (Nebukadnesar II.) a ktorí sa nevrátili spolu so Zorobábelom a Ezrom do Jeruzalema, tí tam žijú dodnes." [18] Mordechaj ben Sultanský sa tu dotýka niektorých židovských povstaní. Začína vzburou bar Kochbu okolo roku 130 v Palestíne proti Rimanom, ktorú ako je známe kruto spacifikovali cisári Traján a Hadrián. Pri tomto rebelantstve povstalci vraždili kresťanov aj Karaimov. Sultanský pripomína ešte povstanie Židov v 6. storočí a potom zo stredoveku zo 14. storočia.
Zaujímavé je, že Sultanský sa tu zastáva kresťanov proti prenasledovaniu tak zo strany talmudských židov, ako aj pohanských Rimanov, hoci karaimská teológia bola silne protikřesťanská a kategoricky odmietala mesiášstvo Ježiša Krista. Karaimovia o ňom zmýšľali rovnako ako pisatelia Talmudu. Bol to vraj podvodník a falošný Mesiáš, nemanželský syn istej nemravnej ženy Márie. Karaimovia neuznávajú ani Ježiša, ani Mohameda za prorokov, tými sú podľa ich náuky iba proroci starozákonní. Karaimská teológia je rovnako ostro protikřesťanská ako protimoslimská. Iba v Rusku pod tlakom cárskeho režimu v 17. storočí niektorí karaimskí teológovia pripustili, že Kristus aj Mohamed mohli byť z Božieho poverenia proroci. [19]
Aj keď Chazari fakticky splynuli s obyvateľstvom Ruska, Karaimovia si vďaka prísnemu getu uchovali svoju náboženskú identitu, ktorá bola totožná aj s ich identitou národnou, áno, dokonca bola bez nej nemysliteľná. Prežili na území Ruska, časti Poľska, pobaltských štátov a Kaukazu až dodnes, a to vrátane sovietskej éry. Komunistická moc siahla na ich náboženskú, a tiež národnú identitu tým, že sa ich usilovala vysťahovať z ich pôvodných sídel a rozptýliť po celom území Sovietskeho zväzu. Napriek tomu Karaimovia existujú dodnes, po rozpade sovietskeho impéria v roku 1991 sa ich veľa vysťahovalo do Izraela, kde tvoria najväčšiu náboženskú komunitu. Dňa 20. novembra 2016 sa konalo v Bazileji stretnutie všetkých európskych Karaimov s cieľom obnoviť jednotné náboženské vedenie pre všetkých karaitov strednej a východnej Európy. [20]
Karaimovia unikli všetkým stredovekým aj novovekým protižidovským pogromom, čo sa pripisovalo práve ich opozícii proti oficiálnemu talmudistickému rabínskemu židovstvu. Ruská cárska vláda oficiálne už v 14. storočí uznala Karaimov ako Turkom podobnú populáciu nežidovského pôvodu. Karaimovia boli vyhlásení za nevinných smrťou Ježiša Krista, oslobodení od diskriminačných obmedzení platiacich voči Židom, nemuseli platiť židovské dane, mohli vlastniť pôdu, sťahovať sa kamkoľvek na území Ruskej ríše atď. Ich právne postavenie na území Ruska bolo rovnaké ako u moslimských krymských Tatárov. [21] To platilo pre celé obdobie cárskeho Ruska.
Po boľševickej revolúcii a nastolení komunistickej diktatúry niektorí Karaimovia emigrovali, tí, ktorí zostali, boli podrobení tvrdému ateistickému tlaku, ktorý mnohí nevydržali a odpadli. Za nacistickej okupácie Poľska a časti sovietskeho územia boli Karaimovia ako celok vyhlásení za „Nežidov" a vyňatí z deportácií. Karaimovia mohli dokonca aj za hitlerovskej vlády konať bohoslužby v hebrejčine podľa židovského rituálu, nemuseli nosiť žltú hviezdu, nebol im skonfiškovaný majetok a pod. Museli len nahradiť hebrejské písmo latinkou alebo azbukou, o čo sa patrične postaral ich literát a lingvista Seraja Šapšal (1873-1961 ). [22]
Karaimov možno teda považovať za jediný pozostatok bývalej Chazarskej ríše, ak teda neberieme do úvahy teórie poukazujúce na údajný pôvod tzv. aškenázskych Židov pochádzajúcich práve z východných území, z Chazarov. [23] Presvedčivé dôkazy pomocou DNA však na to nie sú. Ku Karaimom a ich náboženstvu karaite sa zo slávnych svetových osobností hlási napríklad obľúbený britský herec David Suchet (nar. 1946), ktorý okrem iných stvárnil postavu detektíva Hercula Poirota zo známeho detektívneho seriálu podľa spisovateľky Agathy Christie. [24]
Bolo Chazarské náboženstvo Judaistické?
Spis Život Konštantína je trochu skúpy pri vykreslení jeho dialógu s reprezentantmi chazarského náboženstva. Vieme len toľko, že Konštantín-Cyril polemizoval s moslimami, ktorí sa usilovali získať Chazarov pre islam, a presvedčivo dokazoval Božiu Trojicu použitím analógie so slnkom a s jeho lúčmi. Obhajoba trojjedinosti Boha však mohla byť zameraná nielen proti mohamedánom, ale aj proti židom, pre ktorých monoteizmus bola predstava Božej Trojice absolútne neprijateľná a rúhavá. [25]
Existuje legenda šírená predovšetkým v židovských kruhoch o údajnom prijatí judaizmu chazarským vládcom kaganom. Zaznamenal ju ako prvý židovský stredoveký filozof Jehuda ha-Levi (1075 - 1 145) na prelome 11. a 12. storočia v spise nazvanom Kuzari (Chazari). Píše tu, že kaganovi sa vraj zjavil anjel, aby zvolil pre seba a pre svoj ľud to najlepšie náboženstvo na svete. On si preto povolal kresťanského teológa a moslimského muftiho, ale ich odpovede ho neuspokojili. Preto si povolal ešte židovského rabína a jeho svedectvo sa mu zapáčilo, preto chazarský národ ako vraj jediné nežidovské etnikum prijal judaizmus. [26] Chazarské kráľovstvo sa údajne odvtedy stalo „kráľovstvom Židov", aj keď Chazari k židovskému etniku nepatrili. Prijali však židovskú vieru, a tak ich ríšu treba vnímať ako jediný židovský štát na európskom kontinente až do jej zániku na prelome 10. a 11. storočia. [27]
Existujú však ešte ďalšie písomné pramene. V polovici 10. storočia napísal lekár Chasdaj ibn Šaprut (910 - 970), ktorý bol zároveň taktiež významným politikom na dvore córdobského kalifa Abd ar-Rahmana III., list Jozefovi ben Aharonovi, kráľovi Chazarov. Oznamuje v ňom, že až do Hispánie sa dostali k tamojším Židom správy o veľkej židovskej ríši na východe Európy a súčasne sa kráľa spytuje, či sú tieto informácie pravdivé a či táto ríša nie je v područí moslimských či kresťanských kráľovstiev.
Úvod listu obsahuje oslavné vety na tohto kráľa Jozefa, z ktorých môžeme podľa štýlu spoznať ich autora. Tým je Menachem ibn Saruk, Chasdajov sekretár a popredný židovský básnik a spisovateľ. Ďalej nasledujú pasáže, kde sa Menachem, autor Chasdajovho listu, vypytuje. Vraví, že sa o kráľovstve Židov na východe, ktoré sa nazýva al-Chazar, dozvedel od obchodníkov navštevujúcich Španielsko. On im však neveril, myslel si, že to hovoria iba preto, aby sa mu zapáčili a mohli lepšie predať svoj tovar. Potom však prišlo do Córdoby posolstvo z byzantského Carihradu, ktoré potvrdilo informáciu obchodníkov o existencii Chazarskej ríše, v tom čase spojenca Byzancie. Carihradskí poslovia potvrdili, že toto údajné židovské kráľovstvo sa volá al-Chazar a Carihrad je od neho vzdialený pätnásť dní cesty po mori a po súši ešte dlhšie, lebo medzi nimi sa ešte vyskytuje mnoho národov. Vládca tejto Chazarskej ríše sa údajne volá Jozef. [28] Chasdaj ďalej píše doslova: „A keď som to počul, vstúpila do mňa sila a tiež moje ruky zosilneli, moja nádej vzrástla a ja som padol na zem a hlboko sa poklonil Pánovi nebies. Pátral som po oddanom vyslancovi, ktorého by som mohol poslať do vašej krajiny, aby som sa dozvedel, ako sa darí môjmu pánovi, kráľovi (Jozefovi), a jeho služobníkom, našim bratom, a bola to pre veľkú vzdialenosť veľmi podivuhodná vec." [29]
Chasdaj pokračoval opisom problémov, ktorým Židia musia čeliť, no nakoniec kladie jasné otázky: Z akého kmeňa pochádza kráľ? Ako vyzerá vnútorná i vonkajšia organizácia kráľovskej moci? Prechádza trón z otca na syna, ako bolo zvykom predkov podľa Tóry? Akú rozlohu má Jozefovo kráľovstvo? Kto sú jeho poddaní a jeho nepriatelia? Má vojna prednosť pred sabatom, alebo je to naopak? Aké je v krajine podnebie? Aká úroda obilia? Čo všetko sa tam pestuje? Chasdaj sa niekoľkokrát v liste zdvorilo ospravedlňuje za svoju zvedavosť. [30]
Nie je známe, ako dlho trvalo, kým Chasdaj dostal odpoveď chazarského kráľa Jozefa. V zachovanom liste Jozef píše nasledovne: „Pýtaš sa, z akého národa, z akej rodiny a z akého kmeňa pochádzame. Vedz, že pochádzame zo synov Jefeta a jeho syna Togarma. (...) Je napísané, že za jeho čias bolo mojich predkov len poskromne, ale že Pán im dodal dosť sily a odvahy na to, aby sa pustili do vojen s mnohými veľkými národmi, mocnejšími, než boli sami, a s Božou pomocou ich vypudili a zdedili ich krajinu. (...) Potom prešlo mnoho generácií, než povstal kráľ, ktorého meno bolo Bulán. Bol to múdry a bohabojný muž, ktorý dôveroval (v Pána) celým svojím srdcom a odstránil z krajiny čarodejníkov a modloslužobníkov a našiel útočisko v tieni jeho krídel. (...) Tento kráľ zhromaždil všetkých svojich ministrov a služobníkov a povedal im všetky tieto veci. A oni to pokladali za dobré a prijali kráľovské rozhodnutia a vstúpili pod ochranu Šechina. (...) A potom povstal z jeho potomkov kráľ, ktorého meno bolo Abdiáš, spravodlivý a čestný muž, ktorý reformoval kráľovstvo a napravil (vládu) Zákona, ako sa patrí, a vybudoval synagógy a študovne a priviedol do krajiny mnoho učencov Izraela." [31]
Potom sa kráľ kvetnato rozpisuje o konverzii k judaizmu, ktorú považuje za najvýznamnejšiu udalosť dejín svojej ríše. Vypočítava dôvody, ktoré viedli jeho predchodcov k tomu, aby z troch monoteistických náboženstiev dali prednosť práve židovstvu pred kresťanstvom a islamom. Vrúcna viera v starozákonné zjavenie a prikázania dané Tórou je charakteristickým znakom listu - a to aj vtedy, keď v odpovedi na Chasdajove otázky kráľ Jozef poskytuje zemepisné údaje o polohe svojho kráľovstva, jeho veľkosti a obyvateľstve. Sťažuje sa na veľkú moc svojich nepriateľov a súperov, konkrétne Rusov a Arabov. Literárna vyumelkovanosť a príliš vznešený štýl listu však uvádza dodnes mnohých odborníkov do pochybností o jeho pravosti. Prevláda stanovisko, že nielen kráľova odpoveď na Chasdajove otázky, ale možno aj samotný Chasdajov list nepochádza z 10. storočia, ale ide o falzifikáty z neskoršieho obdobia. Iné názory sú zase také, že síce Chasdajov list aj odpoveď kráľa Jozefa sú autentické, ale poznačené interpoláciami a prepracovaním neskorších židovských alebo moslimských odpisovačov. Tomu, ako sa zdá, nahráva aj fakt, že existujú dve verzie Jozefovho listu, krátka a dlhá. [32]
Avšak nemožno poprieť, že údaje obsiahnuté v liste kráľa Jozefa sa celkom zhodujú s vykresľovaním arabských kronikárov. Tak napríklad o meste Samandar kráľ Jozef píše, že v ňom existuje veľa záhrad a odhadom okolo štyritisíc viníc, ktoré dosahujú až k hraniciam Seríru. Vieme, že Samandar bol skutočne hlavným mestom Chazarov do času, než sa kagani presídlili do Itilu. [33] Rovnako tak je v literatúre známe, že dôležitým zdrojom obživy tunajšieho obyvateľstva bol rybolov, ako uvádza aj Jozefov list. Ďalším dôležitým zdrojom obživy bolo víno a tiež ryža, čo taktiež v liste oznamuje kráľ Jozef. Chazari úspešne obchodovali aj s kožušinami. [34]
Prevažnú časť príjmov kráľovstva však predstavovalo mýto, lebo ríšou prechádzala Hodvábna cesta. Okrem toho Chazari kontrolovali aj hlavné vodné dopravné cesty, Volgu a Don. Vysoké príjmy prinášali tiež dane, ktoré Chazari vyberali od početných podrobených kmeňov. Ich rastúce bohatstvo im umožňovalo vydržiavať si mohutnú armádu a ovládať tak rozsiahle teritórium južného Ruska a dnešnej východnej Ukrajiny. Avšak koncom 10. storočia sila a moc Chazarskej ríše začali slabnúť pod náporom Kyjevskej Rusi. [35]
Úplne nejasná je však problematika chazarského jazyka. Otázka znie: Akou rečou hovorila chazarská elita? Arabský kronikár z 10. storočia Ibrahim al-lstachrí (850 - 957), venujúci sa opisu mohamedánskeho života na Pyrenejskom polostrove, píše doslova: „Jazyk Chazarov sa líši od jazyka Turkov aj Peržanov a nepodobá sa ani jazyku žiadneho iného národa." [36] Väčšina vedcov sa prikláňa k názoru, že vlastným jazykom Chazarov boli dialekty Hunov a Bulharov. Nespochybniteľným však ostáva, že posvätným jazykom a jazykom písomného styku bola pre Chazarov hebrejčina. Máme k tomu doklady niekoľkých málo chazarských dokumentov, najmä však svedectvo arabského spisovateľa al-Nadíma žijúceho v 10. storočí v Bagdade: „Turci ani Chazari (...) nemajú svoje vlastné písmo a Chazari píšu v hebrejčine.
Na Kryme boli nájdené nápisy v ne- semitskom jazyku písanom hebrejským písmom a dva z jeho znakov (šín a cade) - zrejme vplyvom ranej nadvlády Chazarov nad Rusmi - prešli nakoniec aj do cyriliky. [37] Z toho plynú ďalšie otázky: Prečo Chazarské kráľovstvo neprijalo ako kultúrny a náboženský jazyk vtedy najrozšírenejšiu gréčtinu alebo arabčinu? Prečo sa Chazari stali Židmi, keď všetci ich susedia boli kresťanmi alebo moslimami? A vôbec - ako to vlastne bolo s onou judaizáciou Chazarov?
Jedným z mála zachovaných svedectiev priamo od Chazarov je tzv. cambridgeský dokument z 10. storočia nájdený v univerzitnej knižnici v Cambridgei. Jeho pôvodnosť je spochybňovaná menej ako list kráľa Jozefa. [38] Jeho údajným autorom je chazarský Žid žijúci na dvore kráľa Jozefa. Zdá sa, že ide o ďalšiu odpoveď na Chasdajov list. Čítame v ňom okrem iného: „Naši predkovia pred nimi utiekli (lebo nemohli) zniesť jarmo modloslužobníkov. A (chazarskí vládcovia) ich prijali (lebo muži) Chazarska boli sprvu bez Tóry a (aj oni) zostali bez Tóry a Písma. Uzatvárali sobáše s obyvateľmi krajiny (a miešali sa s nimi) a učili sa ich spôsobom a vyrážali s nimi (zakaždým do vojny), až sa stali jedným ľudom. Dodržiavali už len obriezku a (niektorí z nich) svätili sabat. A v chazarskej krajine nebolo kráľa, len toho, kto dobýval víťazstvá v bitkách, si nad sebou ustanovili za vojvodcu, až s nimi raz do bitky - ako to občas robievali - vyrazili židia. Toho dňa osvedčil jeden žid silu svojho meča a obrátil na útek nepriateľov, ktorí proti Chazarsku útočili. A ľud Chazarska ho v súlade so svojím pradávnym zvykom urobil vojvodcom" [39]
Dokument tiež vykresľuje trojstrannú dišputu medzi moslimom, kresťanom a židom, ktorá sa v zásade zhoduje s listom kráľa Jozefa a končí samozrejme správnym rozhodnutím v prospech židovstva. [40] Zvyšok cambridgeského dokumentu obsahuje i zaujímavú hypotézu o judaizácii Chazarov: Spolu s chazarskými mužmi sa dali aj židovskí na pokánie a obnovili svoju starozákonnú vieru. Do krajiny začali prichádzať aj ďalší židia - z Bagdadu, z Chorásánu a odinakiaľ. Spoločne zvolili jedného z mudrcov za svojho sudcu, nazývaného v ich jazyku kagan. [41] Cambridgeský dokument tiež oznamuje, že kagani mali židovské mená. Príchod židovských veriacich z Arménska, z oblasti dnešného Iraku, Chorásánu (ktorý pokrýval časti dnešného Iránu, Turkménska, Uzbekistanu, Tadžikistanu, Afganistanu a Pakistanu) a z Byzancie bol pravdepodobne reálne popudom ku konverzii na judaizmus. Židovskí imigranti zrejme presvedčili pôvodné pohanské obyvateľstvo Chazarskej ríše, že ich viera je lepšia. Táto prozelytizácia (obracanie nežidov na židovské náboženstvo) Chazarskej ríše približne v 8. storočí pripomína podobnú kampaň za Hasmonejského kráľovstva v Izraeli v 2. storočí pred Kr. [42]
Tieto kronikárske informácie o židovskej imigrácii sa zhodujú tiež s arabskými literárnymi prameňmi. Arabský kronikár Ali al-Mas'udi píše: „Židia sú kráľ, jeho dvorania i jeho ľud, Chazari. Obrátenie chazarského kráľa na židovstvo sa udialo za vlády kalifa Hárúna ar-Rašída. Pripojili sa k nemu mnohí židia, ktorí k nemu prišli zo všetkých moslimských miest a z Byzancie. Bolo to preto, lebo súčasný kráľ Byzancie Armanus (Romanos) v roku 332 (944) tých židov, ktorí žili v jeho kráľovstve, obrátil na kresťanstvo. (...) V dôsledku toho mnohí židia utiekli z Byzancie do krajiny Chazarov." [43] Chalífa (kalif) Hárún ar-Rašíd žil v rokoch 763 až 809. Byzantský cisár Romanos panoval v 1. polovici 10. storočia. Podľa citovaného textu sa teda možno domnievať, že juda- izácia Chazarov prebiehala postupne v niekoľkých fázach, k prvým kontaktom došlo asi v 8. storočí. V tom čase chazarské vojská vtrhli do Arménska a postúpili až k mestu Mosul v dnešnom Kurdistane. Tam všade prežívali židovské komunity a možno sa niektorí Židia nechali naverbovať do chazarského vojska. Navyše v oblasti čiernomorského pobrežia žili početní židovskí konvertiti s gréckymi menami. [44]
Jehuda ha-Levi (1075 -1141) vo svojom diele Kniha Chazarov píše, že Chazari prijali židovskú vieru v roku 740. Kresťanský dokument približne z roku 864 vo vzdialenej Franskej ríši zase uvádza, že „všetci Chazari (v orig. Gazarí) dodržiavajú prikázania judaizmu". Z toho opäť možno usudzovať, že niekedy v priebehu 8. a 9. storočia Chazari prijali postupne po etapách židovský monoteizmus ako svoje náboženstvo. [45] Konverzia na židovstvo sa predstavuje ako pozvoľný proces aj v diskutabilnom liste kráľa Jozefa: kráľ Bulán sa stal Židom, lebo ho presvedčila logika Mojžišovho náboženstva, ale až jeho vnuk či pravnuk kráľ Abdiáš, „ktorý reformoval kráľovstvo a upevnil Zákon, ako sa patrí", vybudoval synagógy a študovne a prijal Mišnu a Talmud. Hovorí sa tu tiež to, že z ďalekých krajov pozval židovských učencov, aby medzi jeho poddanými šírili pravú vieru. [46] Prečo sa však Chazari rozhodli práve pre judaizmus a nie pre jedno z ostávajúcich dvoch mocných monoteistických náboženstiev, t. j. islam alebo kresťanstvo? Vysvetlenie ponúka najskôr teória, že judaizmus najlepšie zodpovedal ich želaniu zachovať si nezávislosť voči mocným susedom: abbásovskému moslimskému kalifátu a Byzantskej kresťanskej ríši. Keby si Chazari vybrali islam, stali by sa poddanými kalifa. Keby zostali pri pohanstve, riskovali by vyvraždenie od mohamedánov, ktorí žiadnu modloslužbu netolerovali. Kresťanstvo by ich zase plne podrobilo moci byzantského cisára. A aká bola v skutočnosti úloha Karaimov, o ktorých píšeme vyššie? Ruský Karaima Avraham Firkovič sa snažil v 19. storočí presvedčiť čitateľov, že Chazari nekonvertovali na talmudistický judaizmus, ale na karaitu. Na podporu svojej verzie falšoval dokonca rôzne písomné dokumenty aj náhrobné nápisy. Jeho falzifikáciu odhalil najmä historik Abraham Harkavy. [47]
Napriek tomu je nesporné, že Karaimovia boli dôležitou súčasťou Chazarskej ríše a hrali v nej tiež významnú spoločenskú a kultúrnu úlohu. Judaizmus Chazarov však nebol v žiadnom prípade karaimský, skôr mal podobu talmudistického rabínstva. Karaimizmus sa totiž sformoval z historickej stránky príliš neskoro na to, aby práve on poskytol Chazarom impulz na prijatie židovskej viery. Pre tézu, že chazarské náboženstvo malo bližšie k oficiálnemu rabínskemu judaizmu, svedčí o. i. aj archeologický nález telesných pozostatkov muža v pohrebnej jaskyni vo Phanagórii na Kryme. Mŕtvy bol zabalený do koženého odevu v štýle, aký starozákonná kniha Levitikus predpisuje pre kňazov jeruzalemského chrámu. [48]
Bola Chazarská ríša nábožensky pluralitná?
Aj keď judaizmus vo svojej talmudskej forme bol zrejme prevládajúcim náboženstvom, nebol jedinou denomináciou v ríši, predovšetkým nie tvrdo vymáhanou. Silné zastúpenie kara imizmu svedčí o tom, že aj iné kulty židovstva tu zohrali svoju významnú úlohu. Nepretržitý kontakt s kresťanskou Byzanciou a s moslimským kalifátom viedol k prenikaniu aj týchto náboženstiev do Chazarskej ríše. Kronikár Ali al-Mas'udi napísal: „Pre chazarské hlavné mesto je ustanovených sedem sudcov: dvaja z nich pre moslimov; dvaja, ktorí súdia podľa zákonov Tóry, pre Chazarov; dvaja, ktorí súdia podľa zákonov evanjelia, pre kresťanov; a jeden pre Sakalibov (Bulharov) a Rusov a ďalších modioslužobníkov." [49] Chazarská vláda tak podľa všetkého tolerovala tak židov, ako aj moslimov, kresťanov i pohanov. Potvrdzuje to nepriamo aj Život Konštantínov, keď uvádza, že približne dvesto chazarských predákov sa dalo pokrstiť. Náboženská tolerancia Chazarov vyplývala najpravdepodobnejšie z toho, že sa báli ozbrojeného konfliktu jednak s moslimským kalifátom, jednak s Byzanciou. Avšak tolerancia Chazarov sa končila tam, kde sa sami stretli s netoleranciou. Keď napríklad roku 922 moslimovia zničili synagógu v Dar al-Babunadži, kagan nariadil strhnúť minaret a popravu všetkých muezínov. [50]
Chazari, ako o tom hovoria citované dokumenty, verili, že sú ako národ potomkami starozákonných Židov, hoci toto je nepresvedčivé a málo pravdepodobné. Avšak nepochybne ide o jediný národ sveta, ktorý prijal judaizmus za svoje náboženstvo. Nešlo však o judaizmus iba jedinej formy, ale o akýsi nadkonfesijný monoteizmus odvolávajúci sa na Starý zákon. Odtiaľ vyplýva okrem iného aj Chazarská náboženská tolerancia nielen voči odlišným prúdom judaizmu, ale aj voči vyznávačom ďalších dvoch monoteistických náboženstiev, t.j. kresťanstva a islamu. Bolo by však prehnané hovoriť o Chazaroch ako o jedinom nábožensky tolerantnom národe vo vtedajšom svete. To, že vedľa seba žili rôzne náboženské komunity, v tom čase nebolo ničím ojedinelým. Taktiež v kresťanskej Byzancii alebo v pápežskom Ríme mali židia svoje synagógy, v katolíckych kniežatstvách v Španielsku moslimovia svoje mešity a násilné nútenie ku krstu cirkevné autority striktne zakazovali.
Poznámky
[1] Grivec, František: Slovanští apoštolove sv. Cyril a Metoděj, Jednota duchovenstva arcidiecéze olomoucké, Olomouc 1927, s. 68n; ďalej Buben, Milan; Kučera, Rudolf; Kukla, Otakar Aleš: Svatí spojují národy. Portréty evropských světců, Panevropa, Praha 1995, s. 195; ďalej Buhlmeyer, Karl: Die Kirchengeschichte II, Verlag Ferdinand Schóningh, Paderborn 1959, s. 35
[2] Stampfer, Shaul: Did the Khazars Convert to Judaism?, Jewish Sociál Studies, 2013, Vol. 19, No. 3, s. 1-72
[3] Tamže
[4] Koptev, Aleksandr: The Story of „Chazar Tribute": A Scandinavian Rituál Triek in the Russian Primary Chronicle, Scando-Slavica, 2010, Vol. 56, No. 2, s. 189-212
[5] eelhaik.aravindachakravartilab.org, archivovaná kópia, citované 17. 1. 2013, dostupné v archíve z 13. 4. 2013
[6] http://www.pnas.Org/cgi/reprint/97/12/ 6769.pdf
[7] http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/ articles/PMC1380291
[8] Rozin, Michail Zalmonovič: Od sinajských desek smlouvy po kabalu a chasidismus aneb mystická degradace současného judaizmu, Jeruzalém 1999
[9] Tamže
[10] Brook, Kevin Alan (2018): The Jews of Khazaria, Third Edition, s. 91, 105, 212
[11] Jom kipur - sviatok podľa židovského kalendára desiateho dňa mesiaca tišri (september alebo október) na pamiatku obriezky Abraháma a uzavretia jeho zmluvy s Pánom; Purim - sviatok na pamiatku záchrany perzských Židov od úkladov ich úhlavného nepriateľa Hamana, o čom sa píše v knihe Ester.
[12] Sviatok chanuka znamená „sviatok svetiel". Oslavuje sa na pamiatku znovuvysvätenia jeruzalemského chrámu roku 165 pred Kr. po povstaní bratov Machabejcov.
[13] Rozin, Michail Zalmonovič, c. d.
[14] Tamže
[15] Tamže
[16] Tamže
[17] Brook, Kevin Alan, c. d., s. 212n
[18] Tamže
[19] Rozin, Michail Zalmonovič, c. d.
[20] Tamže
[21] Tamže
[22] Tamže
[23] Brook, Kevin Alan, c. d., s. 105n
[24] https://cs.wikipedia.org/wiki/David_Suchet
[25] Medek, Václav: Cesta české a moravské církve staletími, Česká katolická charita, Praha 1982, s. 16, tam ďalšie odkazy
[26] Klíma, Vít: Obnovení židovského státu v Evropě - bývalé Chazarské ríše, 12. 5. 2019 - https://blog.aktualne.cz/ blogy/vit-klima.php?itemid=34020
[27] Tamže
[28] Židovští kaganové? Podivná a podivuhodná říše na východě, autor neuvedený, In: Zóny mlčení: Hledání ztraceného (židovského) času, s. 271 - http://www.iliteratura.cz/Content/ Doslov/branisova-houda_Zide_Jak-byl- -vynalezen_271-287.pdf
[29] Tamže
[30] Tamže, s. 272
[31] Tamže
[32] Tamže, s. 273
[33] Tamže, s. 279
[34] Tamže
[35] Koptev, Aleksandr, c. d., s. 198
[36] Židovští kaganové? Podivná a podivuhodná říše na východě, c. d., s. 280
[37] Tamže
[38] Tamže, s. 280-281
[39] Tamže, s. 281
[40] Tamže
[41] Tamže, s. 282
[42] Tamže
[43] Tamže, s. 283
[44] Koptev, Aleksandr, c. d., s. 205
[45] Židovští kaganové? Podivná a podivuhodná říše na východě, c. d., s. 283
[46] Tamže, s. 284
[47] Tamže, s. 284-285
[48] Stampfer, Shaul, c. d., s. 63
[49] Židovští kaganové? Podivná a podivuhodná říše na východě, c. d., s. 285
[50] Tamže, s. 286
